Depresia? Čo?!

Ahojte.

Už dávno som si za PC nesadla s tým, že idem seriózne niečo napísať - nie urobiť príspevok ale napísať napísať. K nápadu na tento menší článok som popri tom došla úplne náhodne, nič takéto som naozaj neplánovala ale som rada že sa k tejto téme môžem a viem vyjadriť, pretože veľa ľudí má o veci skreslený, detinský a hlúpy názor. 

Pred pár dňami som si sadla za internet, pretože som sa cítila akosi nesvoja. Myslím, že je to normálne , pretože sa tak cítime všetci - ale zas raz som mala pocit , že ak sa náhodou niečo pokazí celý ten môj maličký svet , dokonalá ilúzia toho v čom si žijem sa mi úplne rozpadne. Akosi som vedela, že bez všetkého čo mám by som bola úplné nič ale teraz k vám budem na sto percent úprimná - na tú chvíľku som si želala prežiť jeden deň bez všetkého čo mám, byť úplne na dne či dokonca ešte nižšie bez akejkoľvek pomoci, pretože možno by ma to zbavilo toho veľkého nezáujmu, možno až apatie k veciam ktoré sa dejú okolo mňa a začala by som si ich viac vážiť, žiť naplno. 

A tak som trošku googlila, len trošku a došla až k pojmu DEPRESIA.

Jasné, je to jedno veľké tabu o ktorom sa síce píše miliarda statusov trinásťročných dievčín, s ktorými sa rozišla ich životná láska ale ľudia ktorí sa takto cítia sú často okolo nás, často vnímaní úplne inak alebo nevnímaní vôbec. Ešte pred tým ako sa rozpíšem by som vás teda rada vyviedla z omylu - keď máte "depky" s tou skutočnou sa to často nedá , nemôže zrovnávať. Ak sa cítite zúfalí, apatickí, stále unavení či dokonca si každý deň kladiete otázku "Prečo som tu?" potom si myslím, že by vám mohol tento príspevok niečo dať. Nie som žiadny psychiater a o psychológií viem toho nutné minimum zo seminárov z občianskej, ale tak nejako tomu rozumiem.

Stopercentne úprimne vám môžem povedať môj večný problém - a to že veci nemajú zmysel. Pretože nemajú. Vždy keď mi napadne táto veta akosi sa vynorí miliarda nových pochybností - akože ľudia vás nikdy ozaj nepočúvajú a vždy iba vyčkávajú kým budú hovoriť oni, akože v živote nikdy aj tak nič nedokážete, pretože nemáte na to žiadny predpoklad , akože ak nič nedokážem prečo som tu, prečo vlastne ešte stále som tu?

A potom príde celá škála spomínaných pocitov - od beznádeje až po osamelosť. 

A potom pravdepodobne počítam dni do piatku,alebo iného termínu kedy sa všetko zlepší.

A teraz inak. Mám sedemnásť, záujmy o ktorých už možno viete - možno nie, ale hlavne zastávam názor že všetci máme vlastný svet , len niekto ho vie odprezentovať takým spôsobom , že do neho dokáže zatiahnuť iných ľudí. Nemusí to byť len v dobrom , koľko ľudí sa dá nahovoriť na anorexiu, sebapoškodzovanie či iné sračky len preto , lebo sa cítia že ich svet je zlý? A koľko ľudí ten svet nenávidí len preto, že je zlý? Kam sa pozriete vidíte bordel, váš život prakticky ovládajú ľudia ktorí ho nevedia doceniť...

A takto nejako vzniká to, čomu by niekto povedal depresia. Kto by chcel žiť v takom svete? 

Niekde vo vnútri každý chce s radosťou odísť , inde , do lepšieho sveta, pretože musí byť... Niektorí ľudia sa za to hanbia a tak predstierajú, hrajú sa na niekoho koho predsa ani nepoznajú, sú "šťastní" a pritom nenávidia všetko okolo seba. A ešte raz - tí ľudia vám o tom nepovedia. Niekedy je to strach, ale niekedy len čistý fakt že sú ostatným vlastne ľahostajní ich núti byť ticho, usmievať sa.

 
A tu som prvý raz prestala písať, pretože som prestala nachádzať vhodné slová a výrazy a termíny a celý príspevok sa mi trošku rozsypal , pretože som nevedela čo vám chcem týmto príspevkom povedať ani akým spôsobom. Budem k vám teraz stopercentne úprimná a som si vedomá, že veľa ľudí si o mne pomyslí, bože dievča ty si ale idiot. Takže takto, poslednú dobu sa mi čoraz častejšie stáva, že sa cítim "sama uprostred davu".  Čoraz častejšie sa mi stáva, že sa chcem niekomu zdôveriť no problém celkom nedokážem pomenovať, pretože mám všetko , nič mi vlastne nechýba a som úplne šťastný človek. A čoraz častejšie mi hrozne vadí a hnevá ma fakt, že nikoho by moje problémy vlastne ani úplne nezaujímali, čo však nie je úplná pravda a znova čo je môj problém?
Bojím sa zlyhať , naozaj hrozne moc. Bojím sa, že budem nespokojná s vlastným životom, pretože aj keď je to "celý môj svet" pre veľa ľudí neznamená nič, ešte menej než nič. Bojím sa , že by som sa raz náhodou stala niekým kým nie som - niekým bez absolútneho záujmu o ostatných, alebo o ostatné veci. Poviem to takto, jednoducho nechcem byť niekým kto sa bojí byť iný od ostatných, nechcem byť niekto kto sa na nič neteší len preto, pretože keď sa na nič netešíte nemôžete sa sklamať.

Dobré, nie? Po najúprimnejšom odstavci v mojom živote som teoreticky na konci tohto príspevku - teoreticky. Chcem vám napísať, všetkým ktorí to čítate a cítite sa zle, že nik nie je celkom sám vo svojich pocitoch, ani v ničom aj keď sa to asi tak javí a tvári, hlavne počas tých debilných nocí kedy pri zaspávaní rozmýšľate nad bezcennosťou, beznádejou alebo podobnou "srandou" spojenou s vašim životom , alebo ste extrém a spať chodíte neskoro a takí unavení, že na myšlienky proste nemáte energiu. Naozaj nie ste sami , aj keď sa to v tej konkrétnej chvíli javí, že áno a že ráno "Vstanete a dáte na seba masku v podobe úsmevu". Toto je prvá hlúposť , ktorú môžte urobiť. Neusmievajte sa nasilu, nikdy nikdy nikdy nie nasilu. Namiesto toho si vduchu premietnite všetky maličkosti a hlúposti a detaily, ktoré robia váš život dobrý , zlý, divný. Spomeňte si na veci, ktoré vás robia šťastnými a u mňa je to hudba a príbehy , ale to už viete. Spomeňte si na všetky hlúposti, ktoré z vás robia osobnosť, to kým ste a zrazu sa ten úsmev dostaví sám. Alebo možno začnite kresliť a skúste váš "stav" namaľovať, skúste písať a kľudne zapíšte celý papier nadávkami a depkárskymi hlúposťami a potom si to prečítajte a uvidíte ako sa z "ničoho" zrazu dostavia pocity. Beznádej a hnev a potom tá malá snaha čosi zmeniť. No a potom , potom zvyčajne dorazí ten úsmev, možno aj cez slzy. Nie že možno, vždy to tak je.
Z toho čo vám chcem napísať je , že to "vypustite" (v dnešnom príspevku je úvodzoviek že by jeden nejedol) na povrch a precíťte to. Ak chcete plakať plačte, ak chcete nadávať do toho. Hlavne to v sebe neduste, nezničte sa zvnútra, pretože nakoniec to dopadne tak, že budete v tichosti nenávidieť celý svet a všetci ľudia vám budú liezť na nervy. A vy si budete liezť na nervy. A váš život vám bude liezť na nervy, A to už potom naozaj radšej prestanem dýchať  ako toto.

A teraz to už len nejako uzavrieť. Zvyčajne bojujem s úvodmi, no a dnes dám zabrať záveru. Vážne , myslím že všetko bolo povedané, Teda všetko podstatné. A prosím prepáčte mi , ak som napísala len depresívne keci na ktoré nik nebol zvedavý.

Veronika ♥

P.S.: Príspevok o Londýne druhá časť je už napísaný ,  treba ho len zverejniť ale s týmto som nevedela, nechcela čakať. Mám pre vás ešte pripravený jeden make up tutoriál a zopár life-updateov, ale všetko v pravý čas :)