Najoriginálnejší možný úvod aký som zo seba mohla vydať, tak pardón. Myslela som si, že by som si mohla radšej pozrieť nejaký film, ale toto je proste príjemnejšia alternatíva, plus mi písanie chýbalo. A ďalší bonus: nádej, že si to niekto prečíta a stotožní sa so mnou.
Dáte mi asi za pravdu , že každý, naozaj každý zažil deň čo bol zlý. Ako som písala túto vetu uvedomila som si, že článok bude chtiac-nechtiac obsahovať vulgarizmy, tak pardón po druhé. Takže ešte raz. Asi každý zažil deň, čo bol úplne posratý, keď sa nepodarilo úplne ale úplne nič a keď to celé bolo načasované úplne zle.
Už teraz sa s tým stotožňujete, však? Skvelé.Vitajte v mojom živote. Ale nemyslím si, že má význam písať čo všetko dnes nevyšlo, nedočítal by to nik a ja vás nechcem stratiť hneď. Takže viete čo? Tieto myšlienky pochádzajú od 18 ročného magnetu na akékoľvek problémy. Veľa problémov znamená , že vás už prakticky nemá čo prekvapiť.. A je pravda, že mnoho malých problémov nie je to isté ako jeden poriadne obrovský, čo vás položí ale po čase vás nepoloží už ani ten a vy tak nejako ostávate s pocitom "v pohode" alebo "mne je to jedno" alebo "nič nového".
A ak vás to k tomu ešte pekne poriadne sere je to úplne v poriadku.
Viete čo robím ja keď mám zlý a ešte horší deň? (Zaujíma toto niekoho?) Zvykla som panikáriť. Zvykla som plakať, hádam aj každodenne a nehanbím sa za to a robím to stále a aj vy to občas robíte a je to v poriadku. Ak ste niekedy čítali môj blog viete že som zvykla kombinovať písanie a akúkoľvek inú tvorbu s plačom a nekonečnou túžbou odísť, nevrátiť sa. A snažila som sa problémy nerobiť, vydržalo mi to možno deň, Dnes som sa tiež vlastne snažila problémy nerobiť a viete čo? Sedím za notebookom, s neuveriteľnou túžbou okamžite si zbaliť kufre, vziať si so sebou knihu a kartičku poistenca a dovi. Alebo si pozrieť Americkú krásu.
Nie naozaj nepíšem úplne náhodné myšlienky. Snažím sa dojsť k pointe. Ale akú pointu môže mať deň, ktorý bol horší než zlý? Síce sa hovorí že sa najlepšie naučíte na vlastných chybách ale urobiť jednu debilinu dvakrát je podľa mňa oveľa častejší scenár. S rozdielom, že druhýkrát viete čo bude nasledovať a tak sa až tak hrozne nebojíte následkov, lebo, nuž, už sa to stalo.
Dni s problémom nemajú pointy, ktoré by boli hodné článkov na blog.
Myslím, nie s problémami aké mám ja. možno aké máte vy. Nepoznám vás a neviem aké sú vaše problémy, ale tie moje nestoja za články. Prakticky som šťastná (sad soul, happy personality?).
Takže prosím, ak sa aj vám dosral deň tak ma kontaktujte, môžme si ponadávať a otestovať slovnú zásobu. (Môžte v komentároch samozrejme. Ak sa hanbíte anonymne. Ďakujem.)
Len to prosím vás neberte tak neskutočne tragicky. Alebo berte, berte to tragicky a cíťte sa sami a nepochopene, ale uvedomte si, koľko z vás sa cíti podobne, rovnako. Dobre, rozličné dôvody, ale chápeme sa.
Veronika.
P.S.: Dnešný deň oficiálne začínam nanovo s blogom. Venovať sa chcem filmom, hudbe a iným "culture-related" veciam a prispievať chcem čo najčastejšie.
A toto s článkom súvisí. Venujte jej svoj čas, je nádherná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára