Little moments.

Ahojte!
Konečne príspevok! Viete aké to je konečne konečne konečne robiť niečo, čo vás skutočne baví a na čo ste si nemohli nájsť čas? Okej , sčasti je to výhovorka, pretože kto chce hľadá spôsoby a nie dôvody. Ale aj tak.
Možno sa pýtate, čo sa stalo. Alebo je vám to jedno a tešíte sa na fotkovú časť. Každopádne odpoveď prečo som nepísala je úplne zlá, takže ako alibistka za veľa nestojím.
Pravda je taká, že ma postihlo to, čomu sa nadáva absolútna strata inšpirácie a akákoľvek nechuť písať, nemala som žiadne nápady a keď som nejaké mala boli neoriginálne alebo nezrealizovateľné. Proste som potrebovala pauzu od blogu.

Na cover si budete musieť ešte počkať do zajtra, ale nebojte sa , zajtra večer ho tu máte! 

Inak ma môžte sledovať na mojom instagrame, pre viac fotiek :)

Ak bude o to záujem, očakávajte traveling diary.

A poviem vám, že život bez písania je pre mňa zvláštny, pretože myšlienky sa mi do slov zoraďujú veľmi ľahko a ja to jednoducho musím napísať. Ak to neurobím som potom naozaj mimo, myslím tým doslova neprítomná. A priznám sa vám k tomu, že 90% času mi to vyhovuje.

Ale viac k veci, viac k podstate môjho dnešného pokusu o príspevok. Ako z môjho instagramu viete, mala som možnosť navštíviť Zurich, Lyon a Paríž. Pôvodne môj prvý príspevok mal byť niečo ako #traveldiary , ale ako som si prezerala fotky zistila som, že by nebolo celkom fér vtesnať túto jednu konkrétnu spomienku k všeobecnému príspevku o Paríži a kultúre a podobne. Na druhej strane sa to v Paríži stalo a ja sa s tým musím podeliť, musím , pretože na internete sme všetci oveľa chápavejší ako v skutočnosti :D

*****

Neviem prečo , ale som ten typ človeka, ktorý je citlivý na momenty , momenty na ktoré nezabudnete. Jednoducho nechcete zabudnúť, alebo nemôžte, to je jedno. V Paríži pri múzeu moderného umenia sedel jeden chlap a maľoval moderné pojatie Marylin Monroe, podobne ako desiatky ďalších umelcov, ktorí si pravdepodobne na ulici zabezpečovali prežitie. Mysleli ste si , že ten muž bol bezdomovec - jednoducho vás otrhaný a neupravený vzhľad nepustil. Od ostatných ho neodlišovalo nič, po celodennej prechádzke po Paríži je ťažké nájsť človeka, ktorého by ste vedeli jasne odlíšiť. Po celodennej prechádzke po Paríži ľudia splývajú do jednej mozaiky a tí "zaujímaví" sú zrazu nudní, alebo rovnakí. Nič zrazu nie je iné, odlišnosť je zrazu pojem reálny asi ako Krajina-Nekrajina a vy ľahko prehliadnete bezdomovca , ktorý si kreslí na ulici.

Keď hovorím ľahko tak naozaj ľahko, Niekomu z našej skupiny sa podarilo nechtiac stúpiť na nejaké slovo , ktoré mimochodom načmáral, bolo to jedno. V tom sa ten človek otočil a opýtal sa dievčaťa z našej skupiny odkiaľ sme. Po celodennej prechádzke po Paríži nie je otázky , na ktorú by ste medzičasom neodpovedali a tak aj ona odpovedala. Zo Slovenska.

Bezdomovec sa pozrel pohľadom , ktorý som videla prvý raz za svoj život, bolo v ňom veľa smútku alebo nepochopenia, alebo možno lásky a všetkých citov dokopy. Je rovnako možné, že to nič neznamenalo , ale tento bezdomovec sa jej opýtal ďalšiu otázku. 

Máte vo svojom jazyku vyhradené slovo pre "ďakujem"? Bola to prvá otázka, ktorá ma počas celodennej prechádzky po Paríži naozaj prekvapila. 

Bezdomovec so smutným pohľadom pokračoval. Za svoju prácu nechcem peniaze. Tie ma neurobia šťastným. Nemusíš sa ospravedlňovať, ani mi hádzať peniaze. Nemusíš sa tváriť previnilo, nemusíš predstierať záujem. Nie. Jediné čo chcem, je ďakujem. Ďakujem je jediná cena . za ktorú pracujem. 

Bezdomovec sa viac nepozrel , ale pokračoval vo svojom diele ďalej, nevnímal nás, podľa mňa nevnímal nič iné, len svoju prácu..

Čo som vnímala ja , boli slová , ktoré dievča rozmazalo. Slová, ktoré tam mal napísané bielou kriedou. Keď si kupujete niečo od umelca, kupujete si viac než len predmet. Kupujete si chyby a pokusy. Kupujete si roky frustrácie a okamihy čistej radosti. Nekupujete si "len vec", kupujete si kus srdca, kus duše.. Maličký kus umelcovho života.

A len kúsok odtiaľto stálo znova bielou kriedou napísané jediné slovo. Ďakujem.

*****

A teraz nebudem klamať ak vám poviem, že tento moment bol jeden z najsilnejších momentov .. no, možno celého môjho života. Ide o to, že tento človek zrejme nikdy nebude slávny, jeho práce nikdy nebudú vystavené v medzinárodných galériách, alebo naopak, slávny už je. 

Nik o ňom nevie nič. Vlastne ani neviem, či tam stále je a kreslí, alebo či nepršalo a biela krieda nebola zmytá - teda určite bola. Možno mu na ne stúpajú denne tisícky dievčat. Možno vôbec nie je smutný , možno vôbec nie je osamelý. Možno som mala možnosť stretnúť najšťastnejšieho človeka v celom Francúzsku. A možno to bol len herec. 

A posledná veta bez slovíčka možno - nikdy sa to nedozviem.

Och a ešte,

Ďakujem.