Dobrodružstvá mladého introverta?/ The advenures of a young introvert

Ahojte!
Celkom vážne som po posledných dvoch príspevkoch rozmýšľala , že tento blog premenujem na Dobrodružstvá mladého introverta, ktorý sa rozhodol odprášiť 1500 kilometrov z domu, pretože jediné čomu sa tu venujem sú naozaj moje zážitky.
Na druhej strane , nie je sa podľa mňa čomu čudovať, pretože mám reálne možnosť písať o vlastnom živote a stále ma prekvapuje , že Vás to zaujíma. (Ďakujem.♥)
Ale musím vám niečo povedať , my bloggeri máme jednu nedokonalosť - veľmi radi klameme a veci jemne prikrášľujeme, aby sme sa zdali zaujímavejší. V mojom prípade aby som až tak nepôsobila ako chodiaca katastrofa, pretože úprimne, presne tak som sa posledné dva týždne cítila. Dnes som si sadla za počítač s tým, že chcem napísať konečne niečo úprimné - aj tak ak ma poznáte viete , že 99% ktorých sa chytím skončia "neočakávane". Tak prečo nenapísať príspevok o všetkom , čo sa mi zatiaľ absolútne nevydarilo bez akéhokoľvek prikrášlenia?

Hey guys.
After the last two posts, I was seriously considering re-naming this blog as The adventures of the young introvert, that decided to get 1500 kilometers out of home without a particular reason. Seriously, the only thing I'm writing about are my experiences (can I call being dumb an experience?)
On the other hand, there's nothing to be surprised about , because I am able to write about my own life and seeing people who actually care about it! (Thank you,)
But there's something I need to tell you guys, bloggers have their imperfections as well - we love to lie and we love to make ourselves more interesting than we actually are. In my case, I am truly trying to make myself look less like the walking catastrophy, because honestly, that was how I've been feeling for last two weeks. Today I was about to write a post with a feeling I really want to write something honest and for those of you who know me - you already know 99% things I touch turn out to have pretty unexpected endings. So why not to write a post about everything I've already messed up here with a complete honesty?

Dobre , takže začnem s niečím s čím sa veľmi veľa študentov na univerzitách podľa mňa stotožní. Poznáte to, keď sa potrebujete niekde dostať, ale omylom pomýlite autobus a neviete ďalej čo so životom? Toto sa stáva celkom často a stáva sa to každému, ale ja som to podľa mňa posunula na celkom novú úroveň, keď som si pomýlila autobus o druhej ráno. K môjmu domu chodieva 23 a ja múdručká som si vzala 24, ale naozaj zlé to bolo keď autobus zastal na hlavnej cesteň
ís mestom Aalborg prečiarknutým červenou. Doteraz si neviem vysvetliť ako to je možné, ale s absolútnym kľudom som sa šoféra spýtala AKO SA DOSTANEM DOMOV, pričom moje vysvetlenie kde bývam bolo asi vynikajúce lebo žijem a píšem vám blog, ale jediné čo mi povedal bolo - doprava. Aj keď sa mi po asi 10 minútach úspešne podarilo zorientovať, cesta domov mi trvala asi hodinu. S tým, že ešte aj dánske počasie sa vysmievalo mojej hlúposti, pršalo a fúkalo ešte viac ako zvyčajne. Ale žijem, cheers.

Okay, so I'm gonna start with something many uni students can relate to. Do you guys know that feeling when you seriously need to get somewhere but you choose a god damn wrong bus and have no idea what now? This is happening quite often and it's happening to pretty much everybody, BUT I took it to another level. I took the wrong bus in 2 in the morning, what a clever girl am I! I should have taken 23 and I took 24, but I noticed my huuge mistake when the bus stopped in a highway with a name Aalborg crossed red. I can't quite explain how, but with an absolute calmness I went and asked the driver "Excuse me , how do I get home?". I guess my explanation of where I live must have been amazing, because hey, I'm alive writing a blog, but the only thing he said to me was "Go RIGHT." Although I somehow managed to find a way after ten minutes of swearing, but the way home itself took me like an hour and even the danish weather was making fun of my stupidity. It was raining and the wind was blowing even more then usually. But hello there, I'm alive! Cheers.

Neviem , či nebude príliš trápne takto verejne sa priznávať k vlastnej hlúposti - možno áno.
Jedno ráno sa mi dokonca podarilo vstať s cestovnou kartou na čele - neviem ako, neviem prečo. V ten istý večer sme stretli chlapa, ktorý bol úplne mokrý a zúfalý a pýtal sa nás , či sme nevideli jeho kľúče, pretože skočil do fjordu a teraz ich nemá. (Ale keďže robiť sranda z ostatných by sa nemala, pokračujem v robení si srandy sama zo seba.)
Inak naschvál vynechávam také tie klasiky - pripečené jedlo a potom následné umývanie (škrabanie?!) hrnca, pokus vybrať si z rúry obed ktorý skončil jedlom na zemi alebo nešťastné pokus o pranie.
Och alebo jeden večer , keď som sa snažila vyzerať úžasne a tak som investovala do naozaj krásnych matných lodičiek. Od toho večera ubehol týždeň a moje nohy sa ešte stále nespamätali!

I don't know if it's not too awkward to publicly confess to my own stupidity, in fact it might be (whatevs.) One morning I even managed to wake up with a traveling card on my forhead, no idea how , no idea why. In the same night we met a man who was completely wet and desperate. He was asking us if there was a chance we saw his keys because he'd jumped in the fjord and now he didn't have his keys. (But making fun of others is stupid, so let's get back to making fun of my lovely self.)
I of course didn't mention some classics on purpose, for example when you burn something way too much and then you need to wash it was actually more like scratching than washing the pot. Or another night, when I actually really tried to look amazing and so I invested in beautiful black matt high heels. It's been a week since the night and my feet are still NOT okay!

A teraz trošku vážnejšie , ak to ešte stále čítate. Slovné spojenie "mladý introvert" som na začiatku nepoužila celkom náhodou, chcela som sa trošku povenovať aj tejto téme. Celý svoj krátky život som mala strach zo situácií, v akej sa momentálne paradoxne nachádzam. Vyhýbala som sa spoločenským udalostiam hlavne preto, že som mala zafixovaný hlúpy názor, že ľudia sú aj tak nudní, že ma to nebude zaujímať, že sa nebudem vedieť s nikým rozprávať. Bála som sa tohto aj tu, stále sa niekedy cítim hlúpo keď musím "viesť" rozhovor ja. Z mojej skúsenosti boli spoločenské udalosti zlé už len preto, pretože som v sebe živila názor, že ľudia sú vo všeobecnosti nudní a nezaujímaví, jasné že nie všetci, ale žila som v tom, že tí zaujímaví proste nežijú v mojom svete. A aj keď mám stále radšej filmy a jedlo ako ľudí, teraz prehlasujem, drahá Veronika, že tento názor bola najväčšia kravina akú si si mohla myslieť. Naozaj ma začína fascinovať ako má každý príbeh, ktorý je do určitého bodu veľmi podobný a veľmi odlišný od toho môjho. A samozrejme , že ma nezaujímajú všetci, ale za takú krátku dobu čo som tu som sa stretla s priveľa ľuďmi, ktorí boli jednoducho príliš zaujímaví na to , aby som ich mohla zaškatuľkovať do kolonky "Nehovorte na mňa, ďakujem." Aj keď to ešte neznamená, že som sa takto správať prestala..

Okay and since this post seems to be just a bunch of random words, let's write a little more seriously. Words I used in the begginig that were saying "a young introvert" were not used just because I wanted to be extra poetical. I'd like to say a bit about this as well. So, for my whole (short) life I've been scared of situations which included a lot of people, what a paradox as right now I'm in an exact same situation. I avoided social events, mostly due to my dumb opinion that people are boring, that I'm gonna be bored and I wouldn't want to speak to anyone anyways.  And even though I still think (and I probably won't change my mind) that I prefer movies over people, I am about to say that my previous opinion was equally dumb as my experience with a bus in 2 in the morning. I'm really fascinated how everyone has their own story, that are to some extend really different and very similar to my own one. And c'mon, I'm not interested in everyone's but for such a short time period I've met way too many people who were just way too interesting to put them in my favourite cathegory "Don't talk to me, thank you." Although this doesn't mean I stopped putting people in that cathegory, I doubt it's possible. 

Pozerám sa na tento príspevok a je celkom slušne dlhý. Konečne nemusím počítať znaky , aby som sa vošla do limitu. Musím vám povedať že tieto eseje sú jediná vec, ktorú tu vyslovene nenávidím. Každopádne, vidíme sa pri ďalšom príspevku (a držte sa, pretože v ďalšom vás zaplavím jesennými fotkami!). Majte sa,

Looking at this post, it's a long one! But at least I finally don't have to count keystrokes to fit into the limit. I need to tell you these portfolios (essays? what are they?!) are the only thing I simply hate here. Anyway, see you in a next post and brace yourselves, because fall-themed pics are comin'! 

Veronika!♥

Och a P.S.: Ďakujem svojej spolubývajúcej za skupinu Nothing But Thieves, asi som sa zamilovala.
Btw, Thanks to my amazing roommate Kristine for the band Nothing But Thieves, I guess I fell in e.lov

Nostalgická chvíľka./ A moment of nostalgia.

Ahojte.
Hi guys
V škole nás učia ako správne písať úvody - to najdôležitešie na začiatok , ale ono sa to povie oveľa jednoduchšie ako spraví.
Rozhodla som sa,že budem písať len a len v slovenčine... ale potom mi to prišlo trápne, čo ak by náhodou niekoho zo spolužiakov moje myšlienky zaujímali? Plus môžem byť neúprimná a prekladať hlúposti, ak viete čo tým myslím.. Robím si srandu, príspevky budú bývať bilinguálne :)
Mimochodom, už som tu mesiac!
Tento príspevok vám píšem ako life-update, pretože som bola prekvapená, že moje príspevky stále ešte niekto číta. Veľmi ma to teší, mimochodom♥

They're teaching us how to write a proper intro at school - we should include the most important stuff in the intro, but it's way easier to say than to do it. I've firstly decided to write in Slovak only, but then what if some of my new classmates give an actual damn about my thoughts? By the way, I've been here for a month already! This is a post I'm writing as an life update, because I was quite surprised that my posts actually still have their readers. This actually makes me reall happy, just so you know ♥

Takže ešte raz, už som tu mesiac. V jednom článku som čítala niečo o kultúrnom šoku, momentálne by u mňa mala nastať fáza keď sa mi všetko zhnusí. Nuž, nestalo sa. Myslím že ja a toto mesto máme spolu vybudovaný vzťah, páči sa mi , že to nie je vôbec veľké mesto - také akurát a je plné, well.. Plné miest. Napríklad je tu park, kde každému stromu prináleží pesnička (a majú tam Guns and Roses!). Alebo sú tu staré, opustené továrne kde musím ísť urobiť nejaký photoshoot :) No a o MusicHouse vám písať asi nejdem, pretože ma budete mať za blbku, čo sa zamilovala do budovy.

So once again, I have been here for a month. In one article I've actually read something about a cultural shock, and well right now I should be in a "disgust phase". Well, it's not happening. I think I have a special relationship with this city, I love how it's not a huge city but it's quite full of.. well, places. There's a park where each three does have a song and they have Guns N' Roses! Or there are old, abandoned factories where I need to make a photoshoot. And at this point I am not even gonna mention MusicHouse, because you're gonna think I am dumb weirdo who felt in love with a building

 Mimochodom, páči sa mi ten multikultúrny charakter či už mesta alebo mojej triedy. Všetci sú tu veľmi inšpiratívni, alebo aspoň väčšina. Sú to ľudia, ktorí vás posunú dopredu jedným rozhovorom aj keď je pravda že sme úplne odlišní.Dokonca si tu pripadám celkom nezaujímavá,pretože ako jedna z najmladších sa na príbehy svojich spolužiakov naozaj ani zďaleka nechytám. Ale za to sa zo mňa stáva výborný poslucháč. Rada počúvam ostatných, ďalšia novinka z Dánska.

By the way, I love how multicultural this city is, in fact my class is even more. Everyone (or well, mostly) here is so inspiring. We are so different here , and I actually consider myself being quite uninteresting and boring. I feel like comparing to my classmates, I don't have so many stories to share and yet I'm becoming a great listener. I love listening to people, that's like the next new thing I noticed in DK.

Minule som písala , že som prekvapená ako tu všetko skoro zatvárajú - no, všetko nie. Krčmy sú otvorené počas celej noci a nazývajú ich tu kaviarne. Ďalší mýtus čo vyvraciam je, že na zahraničných univerzitách sa dokopy nič neučí. Toto je pravda ak sa na to pozriete z hľadiska učiť sa-memorovať sa. Na druhej strane z hodiny na hodinu sa treba pripravovať no a ja si na to neviem zvyknúť.
Páči sa mi, že nezačínam skoro ráno ale nepáči sa mi že tri z piatich dní končím naozaj neskoro.
Och a po mesiaci môžem povedať, že mám kamarátov.
Alebo viac-menej. Je ťažké ostať asociálom keď ste niekde noví, musíte to chápať. Aj tak som rada, že ma tu ešte nik úplne nepozná, je milé ostať v anonymite. Mimochodom , páči sa mi ako sa tu nestretávam s odcudzovaním odlišnosti, ak viete čo myslím. Ak ste divní môžte - ostatným je to jedno.Dokonca aj môj hudobný vkus je tu zvyčajne vítaný! A dokonca som sa bavila s väčšími nerdami ako som ja.

Last time I wrote how surprised I was about how early they close here literally EVERYTHING. Well, everything except from pubs. Another myth I'm about to kill now is that in foreign universities they don't study at all. Well, if you look at studying as memorizing then yes, we don't study, but you need to be prepared for each class and I can't get used to that at all. Btw, after a month now I can quite say I have friends, but it's kinda hard to stay antisocial when you're new somewhere. But so far I'm very into that people here don't know me at all. Oh and I adore how you are not judged so much because of being different. You can be weird here, because honestly nobody cares. And you know what? Some people here actually like my music taste and I even spoke to bigger nerds than myself!

Ale niekedy prídu momenty, kedy si uvedomím, že nie som doma. Paradoxne najviac spomínam na tri mesiace strávené v robote - hlavne keď niečo pokazím, Pokazená esej a chyba v robote sa nedá moc porovnávať (eseje sa nesťažujú?) , ale po intenzívnom trojmesačnom kurze kde som okrem "ako nedostať infarkt" zistila , že neriešiteľný problém  prakticky neexistuje. Alebo čo ma nezabije takmer na sto percent zanechá trvalé následky. Ale naozaj mi chýba moment, keď skončila pracovná doba spolu s mojimi povinnosťami. (A ešte mi chýbajú zamestnanecké obedy. Och a kolektív.)

But sometimes come moments when I realize I am not home. Strangely, I'm really often thinking about that 3 months I spent working, mainly when I screw something up. Fucked up essay and a mistake at work are actually not comparable at all (essays can't complain?!) but what I learnt there was that there is no such thing as an unsolvable problem.
The rest is really not worth translating at all, I am just being really nostalgic, sorry. :)

Dúfam mimochodom, že vás moje posty nenudia.
Ak áno napíšte čo by ste odo mňa chceli vidieť, pretože keď budem mať čas tak toto ma neskutočne baví.

Btw, I hope my posts are not boring and if so, write me what would you wanna see next because when I have time, I'll certainly write you! I love blogging sooo much!

Veronika ♥

Nový život v Dánsku?!

Ahojte.
Viete aký je to pocit sedieť pri PC s tým, že konečne môžem niečo napísať? Prosím pekne k nezaplateniu. Takže momentálne sedím so spolubývajúcou na izbe a v ušiach mám sluchátka aby som svoju spolubývajúcu nevystrašila so svojim hudobným vkusom.

Pre tých čo to náhodou ešte nevedia od septembra som oficiálne študentkou Aalborg University v Aalborgu, čo znamená aj to, že oficiálne študujem v inej krajine. Snívala som o tom od doby, keď som prvý raz čítala Fight Club.
Mimochodom tento príspevok budú skôr prvé dojmy jedného vyľakaného introverta, ktorý sa odvážil ísť tak ďaleko.
Úplne prvý dojem bol , že je tu nádherne. Naozaj. Celé to tu pôsobí takým tým pokojným dojmom, takmer nemám pocit, že som v meste. To,že nikto sa tu nikdy nikam neponáhľa ja osobne vyvraciam, ponáhľam sa neustále. A mimochodom ak ste niekde čítali, že Dáni nechodia na červenú na semaforoch - je to KRAVINA.
Nič typické dánske som zatiaľ neskúsila, ale myslím, že na to je času dosť. Zato som asi mala možnosť spoznať miestne počasie a všetci, čo ste mi hovorili, že tu bude zima.. Mali ste pravdu. Ešte aj keď svieti slnko a teplomer tvrdí 19 stupňov tak pocitovo je tu tak 9, Vietor je tu asi jediný pracovník čo pracuje 24/7 a ešte si necháva aj nadčasy.
Mimochodom ďalšia kuriozitka - naozaj všetko je tu zavreté nejako priskoro v porovnaní so Slovenskom, a ako niekto kto robieval dvanástky im ozaj závidím.

A všetci sú tu vysokí. Nie oproti mne , ale naozaj vysokí.

Ako budete môcť vidieť z fotiek Aalborg je pre zarytého instagram lovera naozaj vysnívaným miestom.
Architektúra ma bude fascinovať ešte veľmi veľmi dlho. Len by sa nemuselo ešte viac schladiť , pretože aj keď som optimista tých skutočných 9 stupňov tu si predstavovať ani nejdem.

Ak by vás takéto moje postrehy bavili, mám už rozpísaný príspevok o tom, čo sa za tento týždeň v Dánsku nevydarilo. Úprimne - toto má asi každý radšej. Napríklad môj prvý pokus o socializáciu skončil chlapcom, ktorý sa urazil ale koľko z vás by sa nezačudovalo keby počujete, že týpek nemá národnosť?
Nehovoriac o tom , že som tu naozaj krátko a koledujem si o to, aby ma nejaký cyklista zrazil keďže nerozoznám ciklotrasu od chodníka. Ale aspoň už tuším ako sa dostanem do školy. Tuším. Neviem to naisto :)

Takže ešte raz a naposledy. Je tu krásne, Či tu budem šťastná sa ma prosím nepýtajte, pretože na to vám asi nebudem vedieť odpovedať minimálne 4 či 5 mesiacov.
Dúfam, že sa vám tento minipríspevok páčil.

Veronika :)

A shitty day. P.S.: I'm back!

Zabudla som písať úvody.

Najoriginálnejší možný úvod aký som zo seba mohla vydať, tak pardón. Myslela som si, že by som si mohla radšej pozrieť nejaký film, ale toto je proste príjemnejšia alternatíva, plus mi písanie chýbalo. A ďalší bonus: nádej, že si to niekto prečíta a stotožní sa so mnou.

Dáte mi asi za pravdu , že každý, naozaj každý zažil deň čo bol zlý. Ako som písala túto vetu uvedomila som si, že článok bude chtiac-nechtiac obsahovať vulgarizmy, tak pardón po druhé. Takže ešte raz. Asi každý zažil deň, čo bol úplne posratý, keď sa nepodarilo úplne ale úplne nič a keď to celé bolo načasované úplne zle.

Už teraz sa s tým stotožňujete, však? Skvelé.Vitajte v mojom živote. Ale nemyslím si, že má význam písať čo všetko dnes nevyšlo, nedočítal by to nik a ja vás nechcem stratiť hneď. Takže viete čo? Tieto myšlienky pochádzajú od 18 ročného magnetu na akékoľvek problémy. Veľa problémov znamená , že vás už prakticky nemá čo prekvapiť.. A je pravda, že mnoho malých problémov nie je to isté ako jeden poriadne obrovský, čo vás položí ale po čase vás nepoloží už ani ten a vy tak nejako ostávate s pocitom "v pohode" alebo "mne je to jedno" alebo "nič nového". 

A ak vás to k tomu ešte pekne poriadne sere je to úplne v poriadku.

Viete čo robím ja keď mám zlý a ešte horší deň? (Zaujíma toto niekoho?) Zvykla som panikáriť. Zvykla som plakať, hádam aj každodenne a nehanbím sa za to a robím to stále a aj vy to občas robíte a je to v poriadku. Ak ste niekedy čítali môj blog viete že som zvykla kombinovať písanie a akúkoľvek inú tvorbu s plačom a nekonečnou túžbou odísť, nevrátiť sa. A snažila som sa problémy nerobiť, vydržalo mi to možno deň, Dnes som sa tiež vlastne snažila problémy nerobiť a viete čo? Sedím za notebookom, s neuveriteľnou túžbou okamžite si zbaliť kufre, vziať si so sebou knihu a kartičku poistenca a dovi. Alebo si pozrieť Americkú krásu.

 

Nie naozaj nepíšem úplne náhodné myšlienky. Snažím sa dojsť k pointe. Ale akú pointu môže mať deň, ktorý bol horší než zlý? Síce sa hovorí že sa najlepšie naučíte na vlastných chybách ale urobiť jednu debilinu dvakrát je podľa mňa oveľa častejší scenár. S rozdielom, že druhýkrát viete čo bude nasledovať a tak sa až tak hrozne nebojíte následkov, lebo, nuž, už sa to stalo. 

Dni s problémom nemajú pointy, ktoré by boli hodné článkov na blog.

Myslím, nie s problémami aké mám ja. možno aké máte vy. Nepoznám vás a neviem aké sú vaše problémy, ale tie moje nestoja za články. Prakticky som šťastná (sad soul, happy personality?).

Takže prosím, ak sa aj vám dosral deň tak ma kontaktujte, môžme si ponadávať a otestovať slovnú zásobu. (Môžte v komentároch samozrejme. Ak sa hanbíte anonymne. Ďakujem.)

Len to prosím vás neberte tak neskutočne tragicky. Alebo berte, berte to tragicky a cíťte sa sami a nepochopene, ale uvedomte si, koľko z vás sa cíti podobne, rovnako. Dobre, rozličné dôvody, ale chápeme sa. 

Veronika.

P.S.: Dnešný deň oficiálne začínam nanovo s blogom. Venovať sa chcem filmom, hudbe a iným "culture-related" veciam a prispievať chcem čo najčastejšie.

A toto s článkom súvisí. Venujte jej svoj čas, je nádherná.