Dobrodružstvá mladého introverta?/ The advenures of a young introvert

Ahojte!
Celkom vážne som po posledných dvoch príspevkoch rozmýšľala , že tento blog premenujem na Dobrodružstvá mladého introverta, ktorý sa rozhodol odprášiť 1500 kilometrov z domu, pretože jediné čomu sa tu venujem sú naozaj moje zážitky.
Na druhej strane , nie je sa podľa mňa čomu čudovať, pretože mám reálne možnosť písať o vlastnom živote a stále ma prekvapuje , že Vás to zaujíma. (Ďakujem.♥)
Ale musím vám niečo povedať , my bloggeri máme jednu nedokonalosť - veľmi radi klameme a veci jemne prikrášľujeme, aby sme sa zdali zaujímavejší. V mojom prípade aby som až tak nepôsobila ako chodiaca katastrofa, pretože úprimne, presne tak som sa posledné dva týždne cítila. Dnes som si sadla za počítač s tým, že chcem napísať konečne niečo úprimné - aj tak ak ma poznáte viete , že 99% ktorých sa chytím skončia "neočakávane". Tak prečo nenapísať príspevok o všetkom , čo sa mi zatiaľ absolútne nevydarilo bez akéhokoľvek prikrášlenia?

Hey guys.
After the last two posts, I was seriously considering re-naming this blog as The adventures of the young introvert, that decided to get 1500 kilometers out of home without a particular reason. Seriously, the only thing I'm writing about are my experiences (can I call being dumb an experience?)
On the other hand, there's nothing to be surprised about , because I am able to write about my own life and seeing people who actually care about it! (Thank you,)
But there's something I need to tell you guys, bloggers have their imperfections as well - we love to lie and we love to make ourselves more interesting than we actually are. In my case, I am truly trying to make myself look less like the walking catastrophy, because honestly, that was how I've been feeling for last two weeks. Today I was about to write a post with a feeling I really want to write something honest and for those of you who know me - you already know 99% things I touch turn out to have pretty unexpected endings. So why not to write a post about everything I've already messed up here with a complete honesty?

Dobre , takže začnem s niečím s čím sa veľmi veľa študentov na univerzitách podľa mňa stotožní. Poznáte to, keď sa potrebujete niekde dostať, ale omylom pomýlite autobus a neviete ďalej čo so životom? Toto sa stáva celkom často a stáva sa to každému, ale ja som to podľa mňa posunula na celkom novú úroveň, keď som si pomýlila autobus o druhej ráno. K môjmu domu chodieva 23 a ja múdručká som si vzala 24, ale naozaj zlé to bolo keď autobus zastal na hlavnej cesteň
ís mestom Aalborg prečiarknutým červenou. Doteraz si neviem vysvetliť ako to je možné, ale s absolútnym kľudom som sa šoféra spýtala AKO SA DOSTANEM DOMOV, pričom moje vysvetlenie kde bývam bolo asi vynikajúce lebo žijem a píšem vám blog, ale jediné čo mi povedal bolo - doprava. Aj keď sa mi po asi 10 minútach úspešne podarilo zorientovať, cesta domov mi trvala asi hodinu. S tým, že ešte aj dánske počasie sa vysmievalo mojej hlúposti, pršalo a fúkalo ešte viac ako zvyčajne. Ale žijem, cheers.

Okay, so I'm gonna start with something many uni students can relate to. Do you guys know that feeling when you seriously need to get somewhere but you choose a god damn wrong bus and have no idea what now? This is happening quite often and it's happening to pretty much everybody, BUT I took it to another level. I took the wrong bus in 2 in the morning, what a clever girl am I! I should have taken 23 and I took 24, but I noticed my huuge mistake when the bus stopped in a highway with a name Aalborg crossed red. I can't quite explain how, but with an absolute calmness I went and asked the driver "Excuse me , how do I get home?". I guess my explanation of where I live must have been amazing, because hey, I'm alive writing a blog, but the only thing he said to me was "Go RIGHT." Although I somehow managed to find a way after ten minutes of swearing, but the way home itself took me like an hour and even the danish weather was making fun of my stupidity. It was raining and the wind was blowing even more then usually. But hello there, I'm alive! Cheers.

Neviem , či nebude príliš trápne takto verejne sa priznávať k vlastnej hlúposti - možno áno.
Jedno ráno sa mi dokonca podarilo vstať s cestovnou kartou na čele - neviem ako, neviem prečo. V ten istý večer sme stretli chlapa, ktorý bol úplne mokrý a zúfalý a pýtal sa nás , či sme nevideli jeho kľúče, pretože skočil do fjordu a teraz ich nemá. (Ale keďže robiť sranda z ostatných by sa nemala, pokračujem v robení si srandy sama zo seba.)
Inak naschvál vynechávam také tie klasiky - pripečené jedlo a potom následné umývanie (škrabanie?!) hrnca, pokus vybrať si z rúry obed ktorý skončil jedlom na zemi alebo nešťastné pokus o pranie.
Och alebo jeden večer , keď som sa snažila vyzerať úžasne a tak som investovala do naozaj krásnych matných lodičiek. Od toho večera ubehol týždeň a moje nohy sa ešte stále nespamätali!

I don't know if it's not too awkward to publicly confess to my own stupidity, in fact it might be (whatevs.) One morning I even managed to wake up with a traveling card on my forhead, no idea how , no idea why. In the same night we met a man who was completely wet and desperate. He was asking us if there was a chance we saw his keys because he'd jumped in the fjord and now he didn't have his keys. (But making fun of others is stupid, so let's get back to making fun of my lovely self.)
I of course didn't mention some classics on purpose, for example when you burn something way too much and then you need to wash it was actually more like scratching than washing the pot. Or another night, when I actually really tried to look amazing and so I invested in beautiful black matt high heels. It's been a week since the night and my feet are still NOT okay!

A teraz trošku vážnejšie , ak to ešte stále čítate. Slovné spojenie "mladý introvert" som na začiatku nepoužila celkom náhodou, chcela som sa trošku povenovať aj tejto téme. Celý svoj krátky život som mala strach zo situácií, v akej sa momentálne paradoxne nachádzam. Vyhýbala som sa spoločenským udalostiam hlavne preto, že som mala zafixovaný hlúpy názor, že ľudia sú aj tak nudní, že ma to nebude zaujímať, že sa nebudem vedieť s nikým rozprávať. Bála som sa tohto aj tu, stále sa niekedy cítim hlúpo keď musím "viesť" rozhovor ja. Z mojej skúsenosti boli spoločenské udalosti zlé už len preto, pretože som v sebe živila názor, že ľudia sú vo všeobecnosti nudní a nezaujímaví, jasné že nie všetci, ale žila som v tom, že tí zaujímaví proste nežijú v mojom svete. A aj keď mám stále radšej filmy a jedlo ako ľudí, teraz prehlasujem, drahá Veronika, že tento názor bola najväčšia kravina akú si si mohla myslieť. Naozaj ma začína fascinovať ako má každý príbeh, ktorý je do určitého bodu veľmi podobný a veľmi odlišný od toho môjho. A samozrejme , že ma nezaujímajú všetci, ale za takú krátku dobu čo som tu som sa stretla s priveľa ľuďmi, ktorí boli jednoducho príliš zaujímaví na to , aby som ich mohla zaškatuľkovať do kolonky "Nehovorte na mňa, ďakujem." Aj keď to ešte neznamená, že som sa takto správať prestala..

Okay and since this post seems to be just a bunch of random words, let's write a little more seriously. Words I used in the begginig that were saying "a young introvert" were not used just because I wanted to be extra poetical. I'd like to say a bit about this as well. So, for my whole (short) life I've been scared of situations which included a lot of people, what a paradox as right now I'm in an exact same situation. I avoided social events, mostly due to my dumb opinion that people are boring, that I'm gonna be bored and I wouldn't want to speak to anyone anyways.  And even though I still think (and I probably won't change my mind) that I prefer movies over people, I am about to say that my previous opinion was equally dumb as my experience with a bus in 2 in the morning. I'm really fascinated how everyone has their own story, that are to some extend really different and very similar to my own one. And c'mon, I'm not interested in everyone's but for such a short time period I've met way too many people who were just way too interesting to put them in my favourite cathegory "Don't talk to me, thank you." Although this doesn't mean I stopped putting people in that cathegory, I doubt it's possible. 

Pozerám sa na tento príspevok a je celkom slušne dlhý. Konečne nemusím počítať znaky , aby som sa vošla do limitu. Musím vám povedať že tieto eseje sú jediná vec, ktorú tu vyslovene nenávidím. Každopádne, vidíme sa pri ďalšom príspevku (a držte sa, pretože v ďalšom vás zaplavím jesennými fotkami!). Majte sa,

Looking at this post, it's a long one! But at least I finally don't have to count keystrokes to fit into the limit. I need to tell you these portfolios (essays? what are they?!) are the only thing I simply hate here. Anyway, see you in a next post and brace yourselves, because fall-themed pics are comin'! 

Veronika!♥

Och a P.S.: Ďakujem svojej spolubývajúcej za skupinu Nothing But Thieves, asi som sa zamilovala.
Btw, Thanks to my amazing roommate Kristine for the band Nothing But Thieves, I guess I fell in e.lov