Hey that's me ! / Is Veronika homeless?

Ahojte.
Včera nám začala škola a ja som vám chcela napísať, že je dobré začať dobre, pretože začiatky sú neskutočne podstatné a nakopnú do lepšieho roka ako nič iné... Som rada, že som to neurobila.
Totiž, môj dnešný deň bol celý tak neskutočne zlý, že to ani nemohla byť pravda...

But fiiirst.. Nie nebojte sa, toto selfie som sem dala úplne odveci a nemá s článkom úplne nič spoločné, ale keď som si príspevok pred zverejnením pozerala zdal sa mi taký.. fádny! Takže asi to celkom ignorujte a prepáčte za menšií distraction.. :)

Poznáte ten pocit, keď všetko spravíte ako treba, ale nejaká "vyššia moc" sa rozhodne, že vám poriadne nakope zadok? Ja som dnes teda vstávala s dobrým pocitom, nevyspatá ale aj tak dosť v dobrej nálade. A ráno bolo fajn. Takže čo sa mi podarilo pokašlať? Dnes som mala odovzdávať knihy,  ktoré som si vzala so sebou v taške. Samozrejme, že mi to bolo ťažké, ale to nevadí, hovorila som si. (Len aby sme sa chápali, tie knižôčky mohli vážiť dobrých 30 kg, kým ja vážim dobrých 46). A čo sa nestane? V strede cesty sa mi taška rozpadla a knižky popadali na zem. Okolo 25 kníh. Uuups.. Takže Veronička na chodníku pri hlavnej ceste bavila svojím zbieraním knižiek snáď všetkých okoloidúcich. To bol prvý autobus. Tak som sa vrátila domov a s úsmevom som si knihy pribalila do kufra. Takže áno, celý deň som dnes pobehovala s kufrom. Seriózne s kufrom. Na autobus ktorý MÁ chodiť o 7.37. Moje nádeje sa úplne rozplynuli po 10 minútach čakania. Samozrejme busu nikde, len Veronika a kufor. Keď ten kravský autobus konečne prišiel bolo za 4 minúty osem, mne oficiálne začala hodina a ja som začala veriť v neospravedlnenú hodinu hneď druhý deň školy. Not bad , nie?  Našťastie cesta do školy zo stanice nebola až tak zlá ako by ste si možno mysleli, ale bola to len chvíľková úľava.

Ak by niekto mal potrebu hovoriť, že nestíha a ešte sa aj fotí, to bolo zhruba po tých 10 minútach, keď mi došlo, že autobus o pol ôsmej už asi nepríde..

Och Veronika, ty nemáš kde bývať? Vyhodili ťa z domu ?

Tie milované knihy sa mi podarilo odovzdať okolo pol dvanástej, samozrejme pred tým som s tým hnusným kufrom prešla dva poschodia. Ak sa mi podarilo niekoho pobaviť, dúfam, že teda aspoň poriadne. To, ako sa mi podarilo "vybojovať" tohoročné knihy až tak zaujímavé nebolo. Keď som sa konečne z toho koncentrač.. pardon, zo školy dostala bola som taká šťastná ako snáď ešte nikdy. (A spravila som si radosť v drogérií, ale beauty veci sem dnes pliesť nechcem).
Čo vám chcem povedať týmto "príbehom"? To, že ak máte výšku hobita neberte si so sebou kufor? To, že ja snáď ani neviem, čo znamená dobre začať? Nie celkom. Chcem vám povedať, že všetko sa dá zvládnuť lepšie s dobrou náladou. Viem, že keby sa to stalo nejakej mojej kamarátke a povedala mi to, určite sa dobre zasmejem (nemyslite si , že som nejaká falošná mrcha čo sa vysmieva kamarátkam , ale jednoducho celá "kufrová" situácia je úsmevná a nehovorte mi, že vy by ste sa na mne nepobavili keby ste ma videli.. ). A ja si jednoducho myslím , že niekedy je neskutočne dôležité aj v najväčších bizarnostiach sa na sebe schuti zasmiať a byť dobre naladený. Ak by som sa roznadávala a podobne, len čo by som mala zlú náladu a bola zbytočne nahnevaná na autobusy, na knihy, na všetko.. Tak som sa  radšej dobre zasmiala. Áno sama na sebe. Že mám šťastie za deviatich.. Vlastne nie nemám, ale stálo to zato.! Keď veci neberete príliš vážne, všetko vyzerá oveľa ľahšie  a menej zlé ako by ste si možno mysleli. Takže toto vám chcem povedať. Niekedy je naozaj dôležité jednoducho sa schuti pobaviť aj na vlastnej hlúposti. Takže namiesto sťažovania sa aké sú veci nefér a podobne sa radšej skúste na to pozrieť aj z inej stránky. A možno sa nakoniec aj dobre zasmejete..

Veronika :)

P.S.: Verili by ste, že 5 ročný chlapec má viac sily ako 16 ročné dievča ? Well, it's real!