Predstavte si, že sa dostanete na koniec - nie je podstatné čoho. Predstavte si, že vám práve niekto dal šancu uvidieť koniec a potom vás postavil na začiatok a povedal dal vám "novú šancu" začať, ale s tým, že nech robíte čokoľvek koniec ostane rovnaký...
Čo by ste robili? Hovorím len a len za seba, ale nech by som uvidela akýkoľvek koniec - či už dobrý alebo zlý či dokonca zúfalý snažila by som sa aby veci medzi začiatkom a koncom neboli zlé. Aby bolo všetko skvelé, možno dobrodružné, úplne zlé, plné vecí ktoré mám rada, plné ľudí ktorí pre mňa niečo znamenajú alebo ľudí , ktorí mi stoja za nenávisť aby keď aj koniec bude akýkoľvek zlý som si s kľudom mohla povedať - "Spravila som všetko."
Ako filmový a knižný fanúšik milujem príbehy. Možno to niekoho prekvapí ale som vlastne naozaj náročná na príbehy. Príbeh nemusí mať dobrý koniec aby bol dobrý. Koniec je len jeden bod. Ale ak je príbeh akokoľvek temný, možno dokonca šialený, nereálny musí byť zaujímavý, plný zmien, plný zvratov - a prečo ? Lebo keby v ňom zvraty neboli, keby to bolo strohé rozprávanie príbehu s dobrým koncom, bez čohokoľvek vážnejšieho - zlého alebo iného unudíte sa k smrti. Film by bol prepadákom a knižku by ste položili naspäť do poličky a asi by tam aj ostala - pravdepodobne už navždy. Kto sa potom bude zaujímať o šťastný koniec, keď samotný príbeh nestál za zmienku?
Asi to neviete, ale posledné dva mesiace sa môj život podobá takému príbehu. Jasné , kľud je fajn. A na povinnosti sa sťažujem neprávom - každý nejaké máme. Ide o to, že väčšina vecí čo robím mi začala pripadať stereotypná a nezaujímavá. Veci , ktoré robím robím lebo musím, nie pretože chcem. Potom to tak aj vyzerá - v škole sa nedokážem koncentrovať na sto percent pretože tam byť nechcem a pocit z dobrej známky ma neuspokojuje , naopak. Očakávam to od seba a keď niečo dokašlem naozaj sa na seba hnevám. A dôvod? Zaujímajú ma známky? Nie. Veci, ktoré ma zaujímajú sa samozrejme v škole nevyučujú. A tak trávim večery , noci robením vecí ku ktorým som si za posledné dva mesiace vypestovala odpor. A včera som to oficiálne dotiahla do "dokonalosti" keď som nad svojim nezaujímavým životom preplakala asi hodinu. Každý sa niekedy cítime zle..
A späť k tým príbehom. Zistila som, že väčšina ľudí má rada určitý druh príbehov. Ženy sú večné romantičky, pretože takí dokonalí chlapi ako v príbehoch v skutočnosti neexistujú. Chlapi , ktorí majú radi akciu pretože v skutočnom živote tej akcie veľa nie je, Alebo príbehy keď si hrdina z akéhokoľvek dôvodu vytvorí svoj vlastný svet - tieto sú takmer moje najobľúbenejšie a nie je ťažké zistiť prečo. Klub bitkárov , typický príklad. Nikdy som sa veľmi nezamýšlala prečo mám ten príbeh tak rada a teraz vám to otvorene poviem - Pretože vystihuje môj život , viac menej. Nemám "dokonalého najlepšieho priateľa" ani anarchistické myšlienky ale rozumiem tomu príbehu až priveľmi dobre - únik z reality, ktorá nestojí za zmienenie, pretože je jednoducho taká stereotypná až sa to nedá zvládnuť a prečo si nevytvoriť novú , vlastnú realitu? Vlastný svet?
Mojim "ideálnym" svetom sa stali príbehy a blog. Nikdy som nepozerala tak veľa filmov ako za posledného asi pol roka. A poviem vám že málo vecí ma baví tak ako tento blog - dávam sem takmer najviac zo seba, čo je až zvláštne. Pri tom sa ozaj nie je čomu čudovať - môj skutočný život nestojí za zmienku...
Teraz je tu jedna otázka. Ako to zmeníš, Veronička? Odpovedí je naozaj dosť. Ak máte podobný problém určite si nemyslím že vytváraním vlastej reality niečo vylepšíte - skončíte ako ja , s absolútnou nechuťou do všetkého, pretože ten "váš svet" je jednoducho lepší ako ten skutočný. Môj nápad - všetko alebo nič. Asi sa to tak vždy nedá, ale.. určite sa dá. Mienim dať všetko do vecí , ktoré robím rada. A to nič neznamená, že sa na všetko vykašlem, skôr zopár vecí v mojom živote úplne odstránim - čo to urobí. A zmena, och potrebujem zmenu.
Myslím, že na blogu ( a aj vo videách) to uvidíte. Dnes večer pôjdem spať bez akejkoľvek zlej nálady, pretože ako niekoho kto sa 24/7 usmieva to neskutočne odrovnalo a nemienim si na takéto pocity zvykať, Verím, že ani vy nie..
Naozaj som vás týmto príspevkom nechcela demotivovať. Dúfam, že pochopíte že ani ja nie som šťastná a spokojná stále. Naozaj.
Veronika :);
