O dva dni máme prázdniny a ako sa zdá, mne sa zas raz podarilo ochorieť mimo školského roka. Nechápem to - normálni ľudia sú chorí cez školu, sem tam čosi vymeškajú, ale nie ja musím byť cez prázdniny. Celkovo sa však na tie prázdniny neskutočne teším, neviem ako vy ale ja potrebujem oddych a veeeeľa oddychu. Nikomu neprajem tento hlúpy ročník, aj keď o pár rokov sa na tom pravdepodobne budem baviť a hovoriť si aké bolo všetko ešte ľahké a ako som to hrdinsky nezvládala. Ale dnešný príspevok nechcem písať o tom aké je všetko ťažké, aj tak si nemyslím, že moje nadávačky niekoho zaujímajú. Nie, dnes zas využijem všetky tie myšlienky, ktoré ma len tak napádajú popri všetkých tých záživných veciach, ktoré musím robiť úplne dobrovoľne..
Asi dva dni dozadu som sa ako správny nacítenec (to slovo som práve vymyslela!) pozerala na svoj facebookový profil. Výhodou sociálnych sietí je, že sú to viac-menej také online denníčky, takže presne vidíte čo ste robili v akom štádiu života a ja som to vzala pekne krásne od začiatku. Nie od úplného, ale to vám asi nemusím hovoriť. Začala som približne od svojich 13-14 rokov. Dievča so začínajúcou láskou k hudbe, začínajúcimi schopnosťami ako upravovať fotky - takže áno, vyretušovala som si snáď ešte aj nosné dierky, len aby som vyzerala "staršie a dokonalejšie", bez štýlu a osobne si myslím, že aj bez mozgu.. A aha, potom mojich 15 - kedy som musela skúsiť ostrihať si vlasy takmer úplne na krátko len preto, aby som mohla nadávať na to aká som škaredá, pretože to bol môj jediný problém. Nie, určite nie jediný , len to bola dokonalá téma na to ako zakryť reálnejšie problémy. Ako napríklad to, že každý jeden večer som plakala a vždy som to pripisovala niečomu alebo niekomu inému - raz tomu, že rodičia sú na mňa zlí, inokedy to bolo tradičné "nikto ma nevie pochopiť". Každý sme boli nejakí a ja som bola nespokojná a ešte k tomu aj hlúpa, pretože som to nazývala zničený život (ale oveľa vulgárnejším spôsobom, pretože som už mala 15 a v 15 sa to predsa už patrí.)
Niečo sa muselo zmeniť a vedela som to vtedy rovnako dobre ako to viem teraz. Ako to budem vedieť už vždy. Ak ma poznáte osobne ale aj z tohto blogu, myslím , že o mne viete viac-menej všetko ale nie je to všetko. A teraz si budete môcť pogratulovať k tomu že znova toho viete o mne trošku viac. To deprimované a večne nespokojné dievča som nechala žiť svoj život. Toto som už raz písala, proste prišiel moment keď som sa so sebou naučila žiť.
A pochopte - nie je to nič ľahkého keď ste ako ja! Napríklad každý jeden deň niekde meškám a potom musím vymýšľať absurdné dôvody prečo - v istom bode vám vetu "nešiel mi autobus" prestanú veriť.Alebo už dve rána po sebe som sa zobudila na to , že si trieskam hlavu do poličky, ktorú mám nad posteľou. Alebo si vduchu pri učení vždy niečo spievam a až keď mi ocinko (s úsmevom samozrejme) príde oznámiť, že až tak vduchu to nie je. Alebo že nenávidím keď si ktokoľvek objedá nechty. Alebo že ma nič v "reálnom svete" nerozhádže, ale stačil mi film Nožnicovoruký Edward a plakala som potom ešte pol hodinu. Alebo ako isto neviete, že som neskutočne ukecaná ale bojím sa dokonca aj pozdraviť prvá lebo to priam zaváňa trapasom, ktorých mám toľko, že by som o tom mohla napísať knižku.
Neviem, či mi rozumiete čo sa snažím povedať - ale pokúsim sa to napísať zrozumiteľne. Totiž Vianoce všetci chápu ako sviatky radosti, kedy by nik nemal byť sám, ale sama viem, že byť sám a osamelý sú dve rozličné veci. Osamelo sa môžte cítiť aj okolo ľudí, ktorých máte okolo seba pretože vám nerozumejú, alebo si to aspoň myslíte. A preto hľadáte, spoznávate nových ľudí - len preto aby ste sa necítili osamelo, len preto , že chcete začať odznova a najlepšie s niekým kto vám porozumie úplne dokonale. Verte mi , že viem o čom hovorím, prešla som si tým sama. A znova - musím vám povedať čosi na rovinu, ľudia vás nebudú počúvať, nikdy veci nepochopia celkom tak ako si to želáte vy.
Veronika , ty nevieš čo hovoríš. Viem. Viem to rovnako dobre ako vy. Asi pred dvoma rokmi by som potrebovala aby toto niekto povedal mne, pretože keď som vo svojej večnej nespokojnosti nadávala a nenávidela celý svet ani mi nenapadlo aký je ten môj svet skvelý, aký by mohol byť skvelý keby sa len trochu zmením. Postupne som zo svojho života vyhodila všetko, čo ma nútilo uvažovať o vlastnej osamelosti. Postupne som sa stala dievčaťom, ktoré vám dnes píše. Tým sebavedomým dievčaťom s úsmevom na tvári. So skutočným úsmevom a radosťou žiť. Viem, že to znie hrozne hlúpo - vždy som mala viac-menej všetko a aj tak som bola nespokojná.
Bolo to možno o tom, že som si to čo mám nedokázala vážiť. Rodina.
Verte mi či nie, akokoľvek na nich nadávame oni nás poznajú najlepšie a nemá cenu sa na niečo hrať. Nemusíte hľadať pochopenie u nikoho nového - oni sú tu a vedia o vás už aj tak viac-menej všetko. Tieto Vianoce by sme mohli byť všetci šťastnejší, mohli by sme, ale treba sa o to aspoň trošku snažiť. Je lepšie byť sám s pocitom, že na vás niekto myslí ako byť osamelý len z vlastného presvedčenia, nie? :)
Prepáčte mi ten sentiment ale fakt som zo seba chcela tieto "hlboké myšlienky" dostať a povedať to čo najviac ľuďom. Nemám už viac čo povedať, došli mi slová ale ozvem sa s novým príspevkom čo najskôr.
A čo by to bol za príspevok bez selfie fotky? :) |
Veronika :)