A love letter.

Hello beautiful people.

Today I'm having a mellow day and I decided to write you a love letter.

Now, I didn't use the word beautiful just because I was trying to be cliché or to suck up to you. Today I used it on purpose. Today I've decided to define that word; and write you a love letter.

Now - define this Veronika. And try not to sound stupid.

I'm thinking of all of the average sixes in the world. All of the walking insecurities and bad jokes I can think of. All of the poor life choices and dumb behaviors. All of you 'sixes out of ten', all of you, the walking mistakes.

This is a love letter to all of you, beautiful people, who have troubles expressing yourselves and who are still learning, although you may feel too old or young or unimportant to actually admit so.
This is my show of respect to you still holding on and probably surviving 100% of your worst moods and days.
This is my own show of respect to your stubbornness - and to random act of kindness you show every day of your day.
This is my own show of respect to your way of expressing yourself , and to the fact you, beautiful people are trying to listen.
This is my honest congratulation - because it's not a shame to cry , and it's not a shame wanting to hide constantly.
This is my honest congratulation - because no matter how many times you disappoint yourself you keep on making the same mistakes. You don't give up just like that.

This is my honest hello to all of you , beautiful people being too afraid to go out and put yourselves out there because you're scared of others' judgment.
This is my honest show of love , as you probably don't even know your life may be someone's life's best part. /thanks a lot keaton henson/
This is my honest warning , because no matter how old you are it is your life and it is ending every passing second, so yes the fear of missing out is quite real.
This is my honest understanding of your feeling like a hermit - there is no one who fully understands anyways.

This is my honest disappointment , because now matter how much I tried to make this sound abstract and nice and honest, but the only person this makes sense to is probably myself.

But you should know, beautiful people - you should know it's perfectly normal to be alone. And wanting to disappear and never come back. And hide.

My name is Veronika, and I wrote this letter to myself .
Just so I won't forget.
Just so you won't forget.

♥

I am an introvert , but...

Hey.
Ahojte.

I want to tell y'all something - I am an introvert.
Chcela by som vám všetkým niečo povedať - som introvert. 

I am an introvert - but I'm not horribly shy.
Som introvert - ale nie som príšerne hanblivá.
I am an introvert - but I'm not depressed.
Som introvert - ale nemám depresiu.
I am an introvert - but I'm not narrow-minded.
Som introvert - ale nie som úzkoprsá, to znamená že otvorene akceptujem názory iných.
I am an introvert - but I don't mind parties.
Som introvert - ale nevadí mi chodiť na párty.
I am an introvert - but I'm not afraid of challenges.
Som introvert - ale nebojím sa výziev.
I am an introvert - but I'm not always home on Friday nights, in fact I rarely am.
Som introvert - ale nie som v piatok večer neustále doma, vlastne to nie som skoro nikdy.
I am an introvert - but I'm not hating other people's company. I just enjoy solitude equally as much.
Som introvert - ale nie je pravda , že spoločnosť ostatných nenávidím, len si užíam samotu približne rovnako.
I am an introvert - but I'm not hard to talk to.
Som introvert - ale dá sa so mnou veľmi ľahko rozprávať.
I am an introvert - but I'm not hating everybody.
Som introvert - ale nie je pravda , že ľudí nenávidím.
I am an introvert - but I'm not scared of performing on stage.
Som introvert - ale nemám strach byť na pódiu videná ostatnými.
I am an introvert - but I'm not better than anyone reading this post, I just like to break stereotypes a bit.
Som introvert - ale nie som lepšia ako ty čo toto čítaš, len ma baví ničiť stereotypy.
I am an introvert - but I'm not a great planner, but rather the opposite - a natural improviser.
Som introvert - ale nie som dobrá v plánovaní, vlastne som prirodzený improvizátor. 
I am an introvert - but I am not always sad and quiet, in fact 90% of times I smile.
Som introvert - ale nie som smutná a tichá, vlastne sa usmievam 90% času.

I am an introvert - and I am sometimes very self-centered, focusing on what I love.
Som introvert - a som veľmi zameraná na seba a to čo mám rada.
I am an introvert - and I am socially awkward.
Som introvert - a som v spoločnosti neuveriteľne trápna.
I am an introvert - and I think too much.
Som introvert - a priveľa premýšľam.
I am an introvert - and I am very harsh on myself.
Som introvert - a som na seba príliš tvrdá.
I am an introvert - and I am single.
Som introvert - a som sama.
I am an introvert - and I want to become a better listener.
Som introvert - a chcem byť lepší poslucháč.
I am an introvert - and I am usually happy when plans get canceled :)
Som introvert - a som väčšinou šťastná keď niekto náhle zruší plány.
I am an introvert - and I make fun of myself all the time.
Som introvert - a neustále si zo seba uťahujem.
I am an introvert - and I do have a cat.
Som introvert - a mám mačku.
I am an introvert - and I do risky choices I can't explain to anyone , neither to myself.
Som introvert - a riskujem , čo nedokážem nikomu vysvetliť a vlastne ani sebe nie.
I am an introvert - and I am very talkative.
Som introvert - a som komunikatívna.
I am an introvert - and I am a nerd , who would always choose a Nolan movie over any kind of celebration.
Som introvert - a som nerd, ktorý by si vždy vybral film od Nolana pred akoukoľvek oslavou.
I am an introvert - and I like chaos more than order.
Som introvert - a mám radšej chaos než poriadok.
I am an introvert - and I am reckless.
Som introvert - a som často nedbalá.
I am an introvert - and I prefer expressing myself through written words, as I'm usually not good at making sense.
Som introvert - a radšej píšem , pretože keď hovorím málokedy dávam ostatným zmysel.
I am an introvert - and I enjoy being the entertainer.
Som introvert - a rada zabávam ostatných.
I am an introvert - and I am addicted to great stories.
Som introvert - a som závislá od veľkých príbehov.

I am an introvert and I'm certainly not better than you are. On some days I don't recognize myself at all , I'm almost 20 years old person who's probably suppose to know how to live - and yet I don't know how to bake muffins, or how to properly love someone. I'm afraid and naive, and uncertain and almost always worried about details.
And that's OK.

Som introvert a nie som o nič lepšia než ty. Sú dni kedy sa nespoznávam, mám takmer 20 a mala by som vedieť ako žiť - a tu som, dievčina čo nevie ako dobre piecť mafiny alebo ako sa zamilovať. Som vystrašená a naivná, a neistá a vyľakaná z detailov. 
A je to fajn.
********************************************************************************

Hey guys. Just a quick disclaimer - I really wanted to write about stereotypes quite a lot and I did, yet all of those posts were never published , because they were .. well, not good. I was inspired to do this by Sara Barellies' song Used to be mine.
Idk why but I felt like there's just too much pressure on anyone at this age , because you were supposed to find yourself earlier and be something, right?
So if anyone read this (if I still have readers) - please don't put labels on yourself. Also, you're not alone.

Ahojte.
Len taký rýchly poznatok , naozaj som chcela napísať niečo o stereotypoch - a verte mi napísala som. Ale ani jeden z tých postov som nikdy nevidala, pretože neboli dobré. Inšpiráciou k tomuto postu bola pre mňa Sara Barellies a jej pesnička Used to be mine. Neviem prečo, ale mám niekedy pocit že na ľudí v mojom veku sa priveľmi tlačí,pretože už v tomto veku sa nemáte hľadať. Máte už niečým byť. Takže ak toto náhodou niekto číta - prosím nenálepkujte sa zbytočne. 
Och a v tomto prestereotypovanom svete nie ste sami. 

Have a good day and talk to you soon ,
Veronika.

On overthinking.

Hey guys.
So basically I had an idea about this post for a longer time, I just didn't feel like writing anything because I felt like I'm lacking pictures. Which I totally am, excuse that, but there was no time to go for a proper photo shoot as I was sick and weather's been pretty shitty. So yeah, sorry about that.

Ahojte. Nápad na dnešný príspevok vo mne rezonoval už veeľmi dlho , ale moja výhovorka prečo som nepostla je - nedostatok obrázkov. Budete sa s tým v tomto príspevku musieť zmieriť, počasie je celkom zlé a ja sama som sa práve vyliečila z choroby. Takže sa ospravedlňujem.

Anyways, today's post is gonna be about something I personally find very relatable - in fact , situations in this post are all my very own experiences. So I happen to be what people call an overthinker. Now, if this term is new or strange to you - basically I am someone who likes to not only think, but analyze almost everything - actions , people, events to an extend where it is no longer necessary or real , it's just a pure overthinking, I know what some of you people may think - this is a brilliant feature to be! It's true, overthinkers happen to be very creative and intelligent people who are worth being your friends, cause they're always prepared with their perfectly prepared plans!
Or you might think they.. sorry, we are mostly anxious people with no friends always home locked in our own minds and universes, too scared to go out and live in a real world.

Každopádne, dnešný príspevok som sa rozhodla napísať o niečom čo sa mňa až bolestivo týka - vlastne všetky situácie sú moje osobné skúsenosti. Takže - ja sama som ten typ človeka , ktorého anglický jazyk nazýva over thinker - niekto, kto všetko premyslí až priveľmi. Takže som presne ten typ človeka, ktorý rozanalyzuje všetko - udalosti, ľudí do bodu kedy je to úplne zbytočné a moja analýza nie je nič iné ako len moje myšlienky. Niekto z vás si možno myslí, že takéto premýšľanie je výborná vec - a sčasti máte pravdu. Títo ľudia sú zvyčajne veľmi kreatívni, inteligentní ľudia ktorých zvyšok spoločnosti charakterizuje ako niekoho kto veci rád a často plánuje. Alebo spoločnosť má predstavu uzavretých, neistých ľudí zamknutých doma vo vlastnej hlave a vlastnom vesmíre - príliš vystrašených žiť v naozajstnom svete.

First of all , the biggest struggle for me as an overthinker is decision making. You probably know I live and study in Denmark, that I participated in that singing competition or just randomly took trips pretty much everywhere available. Well, I must tell you something - I almost happened not to do any of these things, Not because I didn't want to, not because of a reasonable arguments such as terrorist attacks, or feeling of missing home, but simply because all of them seemed to me as such bad ideas! My advice for you if you happen to be an overthinker and you're forced to decide for yourself - risk as much as you can. You can always come back from where you've started, but if you'll never try you'll never know, Oh and don't you ever dare to write pluses and minuses, don't. It won't help in our case, or at least it never did in mine. See, when I make a decision that's pretty risky etc., I already know it might not be the best idea. I am very aware of everything that may happen , because I most likely already overthought it but seriously, if you're concerned just always go for an experience and don't expect too much.

Poprvé, najväčší stres pre niekoho ako ja je sa rozhodnúť. Pravdepodobne viete, že žijem a študujem v Dánsku, podarilo sa mi zúčastniť jednej speváckej súťaže alebo sa náhodne odcestovať kamkoľvek kde sa dalo. Nuž, musím sa vám priznať - všetky tieto "rozhodnutia" boli veľmi blízko k tomu aby sa vôbec nestali. Nie pretože som nechcela, nie pretože som mala nejaký dobrý argument ako teroristi alebo že mi chýba domov - ale všetky tieto "dobrodružstvá" zneli ako kopa zlých nápadov.  Moja rada - ak ste ako ja a musíte sa rozhodnúť o niečom dôležitom, riskujte čo najviac čo sa dá. Vždy sa môžte vrátiť, ale ak to neskúsite nuž tak ste si prekašlali šancu ;) Och a nikdy si nepíšte plusy a míusy. Nepomáha to , mne to nikd nepomohlo. Ak sa mám rozhodnúť a niečo mi znie ako risk - ja už dopredu viem , že je to zlý nápad a som si vedomá čo sa môže všetko stať, pretože už som to dávno dopredu rozanalyzovala, ale vážne - ak máte akékoľvek obavy spravte to bez očakávaní s cieľom mať skúsenosť.

There ain't a worse thing for an overthinker than to have a crush on someone. Okay, maybe being in love is worse but I can't say much about that one.See , when you're shy there is still hope for you - you might grab up some balls and ask that special someone out even if it's gonna cost everything in you. And if you're an introvert you're more likely gonna end up being asked yourself, I have no idea why. But as an overthinker - you're basically screwed. My experience with crushes is literally the same all the time. Let's not count good looking people you meet everyday but someone rather special who I happen to really like. Basically, there are like two possible scenarios. If that person talks to me I assume that they friendzoned me forever, and so eventually I'll end up friendzoning them and completely stop liking them because they'd probably never like me at first place. If that person doesn't happen to talk to me I am never gonna start a conversation ever because - well, if they liked me they'd talk to me first. In both scenarios, I keep thinking about my lovely crush to that extent I eventually stop liking them, without them giving me any reason to do so.

Pre ovethinkera nie je nič horšie, ako ked sa nám niekto začne páčiť. Dobre , možno ešte horšie je sa zamilovať ale o tom veľa neviem. Pretože ak ste hanbliví, máte stále nádej že nájdete odvahu a pozvete toho niekoho výnimočného von aj keď to bude stáť vaše "všetko". A ako introverta vás niekto pozve von len tak sám od seba - introverti sú zvyčajne celkom atraktívni. Ale ako overthinker ste celkom v prdeli. Moja skúsenosť s týmto je zvyčajne vždy rovnaká - a nechcem teraz zarátať dobre vyzerajúcich ľudí ktorých stretávate každý deň, skôr niekoho dosť výnimočného na to že sa mi naozaj páči. V mojom živote sú dva scenáre - ak sa táto výnimočná osoba so mnou začne rozprávať vidím sa ako ich kamarátka a tak robím to isté, pretože ja som sa im nikdy nepáčila tiež. A ak sa so mnou táto osoba nerozpráva ja konverzáciu nezaťnem , pretože ak by to bolo vzájomné predsa by sa so mnou rozprávali no nie? Každopádne, vždy to skončí tak, že sa mi táto špeciálna osoba prestane páčiť úplne, pretože to "premyslím" do nekonečnej miery bez akéhokoľvek dôvodu z druhej strany.

Wanna more? Okay. As an overthinker, I can't decide what to wear like ever. I often struggle when it comes to paying attention to one and only thing as I'm very often wondering about something I did
 hours ago. I'm guilty of over analyzing lyrics and thinking of songs and movies  way too much. I also love philosophy as to me many of these guys were just very smart overthinkers (just like me.). I'm being very annoying because I always apologize for everything and to everyone because I assume to think everything is my fault.

Ďalší problém  - nedokážem sa rozhodnúť čo na seba. Mám problém udržať pozornosť a premýšľam o niečom , čo sa pravdepodobne stalo pred hodinami. Často príliš analyzujem texty piesní a filmy viac ako je zdravé. A milujem filozofiu, pretože títo páni boli pre mňa neobyčajne múdri over thinkeri. A som veľmi protivná , pretože sa neustále ospravedlňujem za všetko a každému, pretože "všetko je moja chyba."

Also, I'd like to speak to all of you overthikers reading this. Don't be too harsh on yourselves, please. I know what I'm talking about, trust me. You are good enough and you're not a disappointment. Please don't ever underestimate yourself. Don't be too anxious about meeting new people , if you don't feel good enough in a society you're a part of then just don't be anymore, find a new one. If you think you're loosing people - it's most likely not your fault, or if so you are not the only part that made a mistake. So if you happen to overthink your own self next time, just be aware that your extremely loud mind don't have to be your enemy. Write, paint , make music - do everything to let your mind out, because it's most likely worth it.


Pre všetkých "over thinkerov" ktorí toto čítate. Nebuďte na seba príliš tvrí, prosím. Viem  o čom hovorím. Ste dosť dobrí a nie ste sklamanie, prosím  nepodceňujte sa toľko. Nebuďte príliš nervózni zo stretávania nových ľudí, ak sa necítite dobre v spoločnosti kde ste nájdite si novú. Ak máte pocit , že strácate ľudí - zvyčajne nie ste len vy ten kto urobil chybu. Takže ak nabudúce budete o niečom príliš premýšlať nezabudnite , že vaša extrémne hlučná hlava nemusí byť váš nepriateľ. Píšte, maľujte, skladajte hudbu, dostante vaše myšlienky zo srba von, pretože to pravdepodobne stojí za to.

Wow, I hope I made some sense, this post was done in less than half an hour - that usually doesn't happen. Have a great day all of you, I'll talk to you very soon :)

Dúfam, že tento príspevok dával aspoň nejaký zmysel , pretože bol napísaný za menej ako pol hodinku, čo sa často nestáva. Prajem ešte krásny deň . ozvem sa vám veľmi skoro. 

Veronika.

Dobrodružstvá mladého introverta?/ The advenures of a young introvert

Ahojte!
Celkom vážne som po posledných dvoch príspevkoch rozmýšľala , že tento blog premenujem na Dobrodružstvá mladého introverta, ktorý sa rozhodol odprášiť 1500 kilometrov z domu, pretože jediné čomu sa tu venujem sú naozaj moje zážitky.
Na druhej strane , nie je sa podľa mňa čomu čudovať, pretože mám reálne možnosť písať o vlastnom živote a stále ma prekvapuje , že Vás to zaujíma. (Ďakujem.♥)
Ale musím vám niečo povedať , my bloggeri máme jednu nedokonalosť - veľmi radi klameme a veci jemne prikrášľujeme, aby sme sa zdali zaujímavejší. V mojom prípade aby som až tak nepôsobila ako chodiaca katastrofa, pretože úprimne, presne tak som sa posledné dva týždne cítila. Dnes som si sadla za počítač s tým, že chcem napísať konečne niečo úprimné - aj tak ak ma poznáte viete , že 99% ktorých sa chytím skončia "neočakávane". Tak prečo nenapísať príspevok o všetkom , čo sa mi zatiaľ absolútne nevydarilo bez akéhokoľvek prikrášlenia?

Hey guys.
After the last two posts, I was seriously considering re-naming this blog as The adventures of the young introvert, that decided to get 1500 kilometers out of home without a particular reason. Seriously, the only thing I'm writing about are my experiences (can I call being dumb an experience?)
On the other hand, there's nothing to be surprised about , because I am able to write about my own life and seeing people who actually care about it! (Thank you,)
But there's something I need to tell you guys, bloggers have their imperfections as well - we love to lie and we love to make ourselves more interesting than we actually are. In my case, I am truly trying to make myself look less like the walking catastrophy, because honestly, that was how I've been feeling for last two weeks. Today I was about to write a post with a feeling I really want to write something honest and for those of you who know me - you already know 99% things I touch turn out to have pretty unexpected endings. So why not to write a post about everything I've already messed up here with a complete honesty?

Dobre , takže začnem s niečím s čím sa veľmi veľa študentov na univerzitách podľa mňa stotožní. Poznáte to, keď sa potrebujete niekde dostať, ale omylom pomýlite autobus a neviete ďalej čo so životom? Toto sa stáva celkom často a stáva sa to každému, ale ja som to podľa mňa posunula na celkom novú úroveň, keď som si pomýlila autobus o druhej ráno. K môjmu domu chodieva 23 a ja múdručká som si vzala 24, ale naozaj zlé to bolo keď autobus zastal na hlavnej cesteň
ís mestom Aalborg prečiarknutým červenou. Doteraz si neviem vysvetliť ako to je možné, ale s absolútnym kľudom som sa šoféra spýtala AKO SA DOSTANEM DOMOV, pričom moje vysvetlenie kde bývam bolo asi vynikajúce lebo žijem a píšem vám blog, ale jediné čo mi povedal bolo - doprava. Aj keď sa mi po asi 10 minútach úspešne podarilo zorientovať, cesta domov mi trvala asi hodinu. S tým, že ešte aj dánske počasie sa vysmievalo mojej hlúposti, pršalo a fúkalo ešte viac ako zvyčajne. Ale žijem, cheers.

Okay, so I'm gonna start with something many uni students can relate to. Do you guys know that feeling when you seriously need to get somewhere but you choose a god damn wrong bus and have no idea what now? This is happening quite often and it's happening to pretty much everybody, BUT I took it to another level. I took the wrong bus in 2 in the morning, what a clever girl am I! I should have taken 23 and I took 24, but I noticed my huuge mistake when the bus stopped in a highway with a name Aalborg crossed red. I can't quite explain how, but with an absolute calmness I went and asked the driver "Excuse me , how do I get home?". I guess my explanation of where I live must have been amazing, because hey, I'm alive writing a blog, but the only thing he said to me was "Go RIGHT." Although I somehow managed to find a way after ten minutes of swearing, but the way home itself took me like an hour and even the danish weather was making fun of my stupidity. It was raining and the wind was blowing even more then usually. But hello there, I'm alive! Cheers.

Neviem , či nebude príliš trápne takto verejne sa priznávať k vlastnej hlúposti - možno áno.
Jedno ráno sa mi dokonca podarilo vstať s cestovnou kartou na čele - neviem ako, neviem prečo. V ten istý večer sme stretli chlapa, ktorý bol úplne mokrý a zúfalý a pýtal sa nás , či sme nevideli jeho kľúče, pretože skočil do fjordu a teraz ich nemá. (Ale keďže robiť sranda z ostatných by sa nemala, pokračujem v robení si srandy sama zo seba.)
Inak naschvál vynechávam také tie klasiky - pripečené jedlo a potom následné umývanie (škrabanie?!) hrnca, pokus vybrať si z rúry obed ktorý skončil jedlom na zemi alebo nešťastné pokus o pranie.
Och alebo jeden večer , keď som sa snažila vyzerať úžasne a tak som investovala do naozaj krásnych matných lodičiek. Od toho večera ubehol týždeň a moje nohy sa ešte stále nespamätali!

I don't know if it's not too awkward to publicly confess to my own stupidity, in fact it might be (whatevs.) One morning I even managed to wake up with a traveling card on my forhead, no idea how , no idea why. In the same night we met a man who was completely wet and desperate. He was asking us if there was a chance we saw his keys because he'd jumped in the fjord and now he didn't have his keys. (But making fun of others is stupid, so let's get back to making fun of my lovely self.)
I of course didn't mention some classics on purpose, for example when you burn something way too much and then you need to wash it was actually more like scratching than washing the pot. Or another night, when I actually really tried to look amazing and so I invested in beautiful black matt high heels. It's been a week since the night and my feet are still NOT okay!

A teraz trošku vážnejšie , ak to ešte stále čítate. Slovné spojenie "mladý introvert" som na začiatku nepoužila celkom náhodou, chcela som sa trošku povenovať aj tejto téme. Celý svoj krátky život som mala strach zo situácií, v akej sa momentálne paradoxne nachádzam. Vyhýbala som sa spoločenským udalostiam hlavne preto, že som mala zafixovaný hlúpy názor, že ľudia sú aj tak nudní, že ma to nebude zaujímať, že sa nebudem vedieť s nikým rozprávať. Bála som sa tohto aj tu, stále sa niekedy cítim hlúpo keď musím "viesť" rozhovor ja. Z mojej skúsenosti boli spoločenské udalosti zlé už len preto, pretože som v sebe živila názor, že ľudia sú vo všeobecnosti nudní a nezaujímaví, jasné že nie všetci, ale žila som v tom, že tí zaujímaví proste nežijú v mojom svete. A aj keď mám stále radšej filmy a jedlo ako ľudí, teraz prehlasujem, drahá Veronika, že tento názor bola najväčšia kravina akú si si mohla myslieť. Naozaj ma začína fascinovať ako má každý príbeh, ktorý je do určitého bodu veľmi podobný a veľmi odlišný od toho môjho. A samozrejme , že ma nezaujímajú všetci, ale za takú krátku dobu čo som tu som sa stretla s priveľa ľuďmi, ktorí boli jednoducho príliš zaujímaví na to , aby som ich mohla zaškatuľkovať do kolonky "Nehovorte na mňa, ďakujem." Aj keď to ešte neznamená, že som sa takto správať prestala..

Okay and since this post seems to be just a bunch of random words, let's write a little more seriously. Words I used in the begginig that were saying "a young introvert" were not used just because I wanted to be extra poetical. I'd like to say a bit about this as well. So, for my whole (short) life I've been scared of situations which included a lot of people, what a paradox as right now I'm in an exact same situation. I avoided social events, mostly due to my dumb opinion that people are boring, that I'm gonna be bored and I wouldn't want to speak to anyone anyways.  And even though I still think (and I probably won't change my mind) that I prefer movies over people, I am about to say that my previous opinion was equally dumb as my experience with a bus in 2 in the morning. I'm really fascinated how everyone has their own story, that are to some extend really different and very similar to my own one. And c'mon, I'm not interested in everyone's but for such a short time period I've met way too many people who were just way too interesting to put them in my favourite cathegory "Don't talk to me, thank you." Although this doesn't mean I stopped putting people in that cathegory, I doubt it's possible. 

Pozerám sa na tento príspevok a je celkom slušne dlhý. Konečne nemusím počítať znaky , aby som sa vošla do limitu. Musím vám povedať že tieto eseje sú jediná vec, ktorú tu vyslovene nenávidím. Každopádne, vidíme sa pri ďalšom príspevku (a držte sa, pretože v ďalšom vás zaplavím jesennými fotkami!). Majte sa,

Looking at this post, it's a long one! But at least I finally don't have to count keystrokes to fit into the limit. I need to tell you these portfolios (essays? what are they?!) are the only thing I simply hate here. Anyway, see you in a next post and brace yourselves, because fall-themed pics are comin'! 

Veronika!♥

Och a P.S.: Ďakujem svojej spolubývajúcej za skupinu Nothing But Thieves, asi som sa zamilovala.
Btw, Thanks to my amazing roommate Kristine for the band Nothing But Thieves, I guess I fell in e.lov

Nostalgická chvíľka./ A moment of nostalgia.

Ahojte.
Hi guys
V škole nás učia ako správne písať úvody - to najdôležitešie na začiatok , ale ono sa to povie oveľa jednoduchšie ako spraví.
Rozhodla som sa,že budem písať len a len v slovenčine... ale potom mi to prišlo trápne, čo ak by náhodou niekoho zo spolužiakov moje myšlienky zaujímali? Plus môžem byť neúprimná a prekladať hlúposti, ak viete čo tým myslím.. Robím si srandu, príspevky budú bývať bilinguálne :)
Mimochodom, už som tu mesiac!
Tento príspevok vám píšem ako life-update, pretože som bola prekvapená, že moje príspevky stále ešte niekto číta. Veľmi ma to teší, mimochodom♥

They're teaching us how to write a proper intro at school - we should include the most important stuff in the intro, but it's way easier to say than to do it. I've firstly decided to write in Slovak only, but then what if some of my new classmates give an actual damn about my thoughts? By the way, I've been here for a month already! This is a post I'm writing as an life update, because I was quite surprised that my posts actually still have their readers. This actually makes me reall happy, just so you know ♥

Takže ešte raz, už som tu mesiac. V jednom článku som čítala niečo o kultúrnom šoku, momentálne by u mňa mala nastať fáza keď sa mi všetko zhnusí. Nuž, nestalo sa. Myslím že ja a toto mesto máme spolu vybudovaný vzťah, páči sa mi , že to nie je vôbec veľké mesto - také akurát a je plné, well.. Plné miest. Napríklad je tu park, kde každému stromu prináleží pesnička (a majú tam Guns and Roses!). Alebo sú tu staré, opustené továrne kde musím ísť urobiť nejaký photoshoot :) No a o MusicHouse vám písať asi nejdem, pretože ma budete mať za blbku, čo sa zamilovala do budovy.

So once again, I have been here for a month. In one article I've actually read something about a cultural shock, and well right now I should be in a "disgust phase". Well, it's not happening. I think I have a special relationship with this city, I love how it's not a huge city but it's quite full of.. well, places. There's a park where each three does have a song and they have Guns N' Roses! Or there are old, abandoned factories where I need to make a photoshoot. And at this point I am not even gonna mention MusicHouse, because you're gonna think I am dumb weirdo who felt in love with a building

 Mimochodom, páči sa mi ten multikultúrny charakter či už mesta alebo mojej triedy. Všetci sú tu veľmi inšpiratívni, alebo aspoň väčšina. Sú to ľudia, ktorí vás posunú dopredu jedným rozhovorom aj keď je pravda že sme úplne odlišní.Dokonca si tu pripadám celkom nezaujímavá,pretože ako jedna z najmladších sa na príbehy svojich spolužiakov naozaj ani zďaleka nechytám. Ale za to sa zo mňa stáva výborný poslucháč. Rada počúvam ostatných, ďalšia novinka z Dánska.

By the way, I love how multicultural this city is, in fact my class is even more. Everyone (or well, mostly) here is so inspiring. We are so different here , and I actually consider myself being quite uninteresting and boring. I feel like comparing to my classmates, I don't have so many stories to share and yet I'm becoming a great listener. I love listening to people, that's like the next new thing I noticed in DK.

Minule som písala , že som prekvapená ako tu všetko skoro zatvárajú - no, všetko nie. Krčmy sú otvorené počas celej noci a nazývajú ich tu kaviarne. Ďalší mýtus čo vyvraciam je, že na zahraničných univerzitách sa dokopy nič neučí. Toto je pravda ak sa na to pozriete z hľadiska učiť sa-memorovať sa. Na druhej strane z hodiny na hodinu sa treba pripravovať no a ja si na to neviem zvyknúť.
Páči sa mi, že nezačínam skoro ráno ale nepáči sa mi že tri z piatich dní končím naozaj neskoro.
Och a po mesiaci môžem povedať, že mám kamarátov.
Alebo viac-menej. Je ťažké ostať asociálom keď ste niekde noví, musíte to chápať. Aj tak som rada, že ma tu ešte nik úplne nepozná, je milé ostať v anonymite. Mimochodom , páči sa mi ako sa tu nestretávam s odcudzovaním odlišnosti, ak viete čo myslím. Ak ste divní môžte - ostatným je to jedno.Dokonca aj môj hudobný vkus je tu zvyčajne vítaný! A dokonca som sa bavila s väčšími nerdami ako som ja.

Last time I wrote how surprised I was about how early they close here literally EVERYTHING. Well, everything except from pubs. Another myth I'm about to kill now is that in foreign universities they don't study at all. Well, if you look at studying as memorizing then yes, we don't study, but you need to be prepared for each class and I can't get used to that at all. Btw, after a month now I can quite say I have friends, but it's kinda hard to stay antisocial when you're new somewhere. But so far I'm very into that people here don't know me at all. Oh and I adore how you are not judged so much because of being different. You can be weird here, because honestly nobody cares. And you know what? Some people here actually like my music taste and I even spoke to bigger nerds than myself!

Ale niekedy prídu momenty, kedy si uvedomím, že nie som doma. Paradoxne najviac spomínam na tri mesiace strávené v robote - hlavne keď niečo pokazím, Pokazená esej a chyba v robote sa nedá moc porovnávať (eseje sa nesťažujú?) , ale po intenzívnom trojmesačnom kurze kde som okrem "ako nedostať infarkt" zistila , že neriešiteľný problém  prakticky neexistuje. Alebo čo ma nezabije takmer na sto percent zanechá trvalé následky. Ale naozaj mi chýba moment, keď skončila pracovná doba spolu s mojimi povinnosťami. (A ešte mi chýbajú zamestnanecké obedy. Och a kolektív.)

But sometimes come moments when I realize I am not home. Strangely, I'm really often thinking about that 3 months I spent working, mainly when I screw something up. Fucked up essay and a mistake at work are actually not comparable at all (essays can't complain?!) but what I learnt there was that there is no such thing as an unsolvable problem.
The rest is really not worth translating at all, I am just being really nostalgic, sorry. :)

Dúfam mimochodom, že vás moje posty nenudia.
Ak áno napíšte čo by ste odo mňa chceli vidieť, pretože keď budem mať čas tak toto ma neskutočne baví.

Btw, I hope my posts are not boring and if so, write me what would you wanna see next because when I have time, I'll certainly write you! I love blogging sooo much!

Veronika ♥

Nový život v Dánsku?!

Ahojte.
Viete aký je to pocit sedieť pri PC s tým, že konečne môžem niečo napísať? Prosím pekne k nezaplateniu. Takže momentálne sedím so spolubývajúcou na izbe a v ušiach mám sluchátka aby som svoju spolubývajúcu nevystrašila so svojim hudobným vkusom.

Pre tých čo to náhodou ešte nevedia od septembra som oficiálne študentkou Aalborg University v Aalborgu, čo znamená aj to, že oficiálne študujem v inej krajine. Snívala som o tom od doby, keď som prvý raz čítala Fight Club.
Mimochodom tento príspevok budú skôr prvé dojmy jedného vyľakaného introverta, ktorý sa odvážil ísť tak ďaleko.
Úplne prvý dojem bol , že je tu nádherne. Naozaj. Celé to tu pôsobí takým tým pokojným dojmom, takmer nemám pocit, že som v meste. To,že nikto sa tu nikdy nikam neponáhľa ja osobne vyvraciam, ponáhľam sa neustále. A mimochodom ak ste niekde čítali, že Dáni nechodia na červenú na semaforoch - je to KRAVINA.
Nič typické dánske som zatiaľ neskúsila, ale myslím, že na to je času dosť. Zato som asi mala možnosť spoznať miestne počasie a všetci, čo ste mi hovorili, že tu bude zima.. Mali ste pravdu. Ešte aj keď svieti slnko a teplomer tvrdí 19 stupňov tak pocitovo je tu tak 9, Vietor je tu asi jediný pracovník čo pracuje 24/7 a ešte si necháva aj nadčasy.
Mimochodom ďalšia kuriozitka - naozaj všetko je tu zavreté nejako priskoro v porovnaní so Slovenskom, a ako niekto kto robieval dvanástky im ozaj závidím.

A všetci sú tu vysokí. Nie oproti mne , ale naozaj vysokí.

Ako budete môcť vidieť z fotiek Aalborg je pre zarytého instagram lovera naozaj vysnívaným miestom.
Architektúra ma bude fascinovať ešte veľmi veľmi dlho. Len by sa nemuselo ešte viac schladiť , pretože aj keď som optimista tých skutočných 9 stupňov tu si predstavovať ani nejdem.

Ak by vás takéto moje postrehy bavili, mám už rozpísaný príspevok o tom, čo sa za tento týždeň v Dánsku nevydarilo. Úprimne - toto má asi každý radšej. Napríklad môj prvý pokus o socializáciu skončil chlapcom, ktorý sa urazil ale koľko z vás by sa nezačudovalo keby počujete, že týpek nemá národnosť?
Nehovoriac o tom , že som tu naozaj krátko a koledujem si o to, aby ma nejaký cyklista zrazil keďže nerozoznám ciklotrasu od chodníka. Ale aspoň už tuším ako sa dostanem do školy. Tuším. Neviem to naisto :)

Takže ešte raz a naposledy. Je tu krásne, Či tu budem šťastná sa ma prosím nepýtajte, pretože na to vám asi nebudem vedieť odpovedať minimálne 4 či 5 mesiacov.
Dúfam, že sa vám tento minipríspevok páčil.

Veronika :)